Top témy

Aby slovo „učiteľ“ znova vzbudzovalo rešpekt

Príbehy o odhodlaných, výnimočných a najmä vytrvalých učiteľoch, ktorí vo svojej práci už desaťročia žiakov nie len vyučujú na hodinách, ale sa im venujú ďaleko nad rámec ich povinností.

Len motivovaný učiteľ vychová tých najlepších

Začiatkom novembra vyvrcholil druhý ročník ocenenia Ceny Dionýza Ilkoviča, ktoré je určené učiteľom matematiky, informatiky, chémie a fyziky za ich prínos k rozvoju mimoškolskej činnosti. Títo pedagógovia predmety nie len vyučujú, ale tým najtalentovanejším sa venujú vo svojom voľnom čase, často do neskorého večera. Laureátom sa stal žilinský učiteľ Ľubomír Konrád. Nominácii s jeho menom prišlo do súťaže hneď niekoľko. „Máme šikovné deti, vieme ich nájsť, vieme sa im venovať, ale žiaľ to celé stojí na práci niekoľkých zanietených učiteľov. U nás nevidíme výraznú podporu od štátu. V zahraničí to býva inak,“ hovorí Konrád a dodáva, že každé poďakovanie a ocenenie je pre učiteľov, ktorí so žiakmi pracujú nad rámec svojich povinností, niečím mimoriadnym a veľmi vzácnym. Často sa s tým totiž nestretávajú. „Získanie Ceny Dionýza Ilkoviča je pre mňa motiváciou. Ťažkou, ale o to dôležitejšou súčasťou práce učiteľa je zahŕňanie do vyučovania nových poznatkov, oboznamovanie žiakov s praktickým využitím poznatkov, ktoré v škole spoznávajú, rozvíjaním ich zručností a pestovaním kritického myslenia. A to všetko dokáže iba učiteľ, ktorý je nielen vzdelaný a uvedomelý, ale najmä motivovaný.“

Traja najlepší

Odbornej porote, ktorá hodnotí prihlášky nominovaných, predsedá mladý slovenský vedec, prezident svetovej organizácie Medzinárodný turnaj mladých fyzikov, docent Martin Plesch zo SAV. „Učitelia sú zvyknutí, že pracujú za nízke mzdy a bez adekvátneho spoločenského ocenenia. Nedá sa od nich ale očakávať, že budú dlhodobo týmto spôsobom pracovať nad rámec svojich povinností, vo voľnom čase a vo sfére, ktorá aj od nich vyžaduje neustále vzdelávanie sa a prácu na sebe. Toto ocenenie je pokusom aspoň v malej miere týchto ľudí spoločensky, ale aj finančne oceniť,“ vysvetľuje Martin Plesch.

Cena Dionyza Ilkovica finalisti 2018 small

Do Ceny Dionýza Ilkoviča prišli aj tento rok desiatky nominácií. Porota z nich vybrala troch finalistov. Tento rok to boli okrem Ľubomíra Konráda zo žilinského Gymnázia Veľká Okružná 22 aj Iveta Štefančinová, ktorá vyučuje fyziku na prešovskom Gymnáziu Jána Adama Raymana a Jana Plichtová, ktorá sa venuje informatike a robotike na Gymnáziu Alejová 1 v Košiciach

Ľubomír Konrád: Fyzikár známy ďaleko za múrmi školy

Po tých istých chodbách chodí celý život. Na tabuli, kde dnes žiakom vysvetľuje fyzikálne učivo, kedysi ešte ako žiak počítal príklady. Učí už 25 rokov a občas si zaspomína na začiatky – na tvári má síce úsmev, ale trpkosť v hlase prezrádza, že neboli najľahšie. „Mládeži sa oplatí venovať a investovať tam energiu. Bohužiaľ, ono sa vám to vráti až po čase. Začiatok býva ťažký – ani za sebou nevidíte nejakú prácu, ani pozitíva. Ale časom to príde. Stačí, keď sa za vami po pár rokoch začnú zastavovať bývalí žiaci, prídu vám poďakovať, spomenú si na vás, to je fajn.“

Keď sa dnes obzrie, vidí množstvo tvárí študentov, ktorí uspeli na súťažiach na Slovensku aj v zahraničí. Za ostatných desať rokov získal so žiakmi viacero medailí z medzinárodnej fyzikálnej olympiády aj z európskej olympiády. Žilinskí gymnazisti boli navyše už trikrát členmi družstva Slovenska, ktoré bolo na medzinárodnom kole experimentálnej fyzikálnej olympiády.

Ľubomír Konrád je na škole povestný priateľským prístupom k žiakom, ale najmä odbornosťou. Niektorí žiaci, ktorí sa o fyziku zaujímali už na základných školách, si Gymnázium Veľká Okružná 22 vybrali práve preto, ako ju učí „Kony“. Hovorí, že ho celé tie roky neprestala baviť. Chvíľu to bola mechanika, inokedy optika. Síce v rôznych podobách, ale je to priateľstvo na celý život. Aj to však niekedy prináša krušné chvíle. Keď si niečím klepne po prstoch, aspoň si to vie odôvodniť, dodáva so smiechom. Zároveň priznáva, že boli aj obdobia, keď si musel odôvodňovať rozhodnutie postaviť sa za katedru: „Musíte sám seba vedieť motivovať a presvedčiť, že to má zmysel. Vieme ako to školstvo funguje a takto zdola sa ťažko niečo ovplyvňuje. Takže buď to chcete robiť, vnútorne si to zdôvodníte, prípadne to vysvetlíte doma manželke alebo musíte odísť.“

Jana Plichtová: Robotička s trofejami spoza hraníc

Hoci vyštudovala informatiku na Prírodovedeckej fakulte Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, odjakživa ju to ťahalo za katedru. Dorobila si teda pedagogické minimum a v roku 1994 sa prvýkrát postavila za katedru na Gymnáziu Alejová 1 v Košiciach. Vyučovala informatiku a keď v roku 2008 školská reforma poskytla školám možnosť prispôsobiť si vzdelávacie programy, začala aj s robotikou.

Netradičný predmet otvoril Jane Plichtovej a jej žiakom brány do celkom nového sveta. Po vyučovaní zostávajú v škole takmer každý deň, konštruujú, programujú a pripravujú sa na súťaže. V minulom roku ich stihli len na Slovensku absolvovať devätnásti. Zverencom pani Plichtovej sa často podarí postúpiť aj na medzinárodné kolá. Súťažili už v Mexiku, Holandsku, Spojených štátoch aj v Portugalsku.

„Motivuje ma vidieť, čo všetko dokážu vymyslieť a ako vedia riešiť problémy vtedy, keď nastanú.  Niekedy sa na mňa hnevajú, že im nepomáham, ale ja chcem, aby sa naučili veci zvládať sami. Chcem aby z gymnázia odchádzali s praktickou skúsenosťou,“ vysvetľuje Jana Plichtová.

Na Cenu Dionýza Ilkoviča Janu Plichtovú nominovali členovia Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, na ktorej kedysi študovala a s ktorou dodnes spolupracuje. Ďalšiu nomináciu poslala aj zástupkyňa Gymnázia Alejová 1, Beáta Vavrinčíková: „V rámci školy nemáme veľa možností, oceniť učiteľov, ktorí zanietene robia viac, ako sa od nich očakáva. Preto je dobré a dôležité, že takéto celoslovenské ocenenie vzniklo. Dáme najavo, že si vážime prácu takýchto ľudí.“

Keď sa Jany Plichtovej na záver pýtame, ako nominácie vníma, v neochvejnej tvári sa mihne dojatie: „Venujem tomu veľa času. Bolo to milé prekvapenie. Je to také zvláštne, ale pedagógovi mnohokrát stačí väčšie ďakujem. Nerobíme to kvôli peniazom.“

Iveta Štefančínová: Motivátorka so žiakmi na najlepších univerzitách

Pôsobí, že jej nikdy nedôjde energia, vyučuje na gymnáziu, aspoň trikrát do týždňa v škole zostáva na krúžku a okrem toho ešte prednáša na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika. Ivetu Štefančínovú človek spozná podľa rýchleho tempa reči a úsmevu, ktorý je rovnako široký o pol ôsmej ráno, ako o štvrtej popoludní.

Učí od roku 2000 a je vidieť, že sa pre túto prácu narodila. Priznáva, že je rada obklopená mladými inteligentnými ľuďmi, ktorí majú záujem o nové vedomosti vo fyzike. Na druhej strane, žiaci o nej hovoria ako o veľkej „motivátorke“, ktorej akoby nikdy nedochádzali sily. Vážia si jej elán a zápal, o to viac, že pani učiteľku doma čakajú tri deti.

Podľa Ivety Štefančínovej je veľmi dôležité, aby si žiaci uvedomovali svoje kvality a schopnosti: „V minulosti, ešte keď som sama študovala, sme často počúvali, že všetci ostatní sú šikovní a talentovaní, len my nie. Ja sa žiakov snažím presvedčiť o tom, že to nie je pravda. Aj u nás je veľmi veľa dobrého – dokonca aj na svetovej úrovni.“ Jej slová sa s odstupom času potvrdzujú práve v osudoch absolventov prešovského gymnázia. Viacerí z nich vyštudovali alebo práve študujú prírodné vedy na prestížnych svetových univerzitách.

Nielen vedomosti z fyziky, ale aj samostatnosť, schopnosť prezentovať sa v cudzom jazyku, či vystupovať pred publikom, sa žiaci učia na medzinárodných súťažiach. Spolu s Ivetou Štefančínovou sa na ne pripravujú na krúžkoch. Okrem nich toho sa však pani učiteľka nebráni ani individuálnym projektom. V roku 2017 napríklad na podnet jedného zo žiakov na krúžku skonštruovali vodíkové auto, s ktorým boli na dvadsaťštyrihodinových pretekoch. Pracuje tak, aby mala z učiva alebo pokusov, ktorým sa venujú na krúžku, radosť aj ona sama. A to radí aj začínajúcim učiteľom: „Nestrácajte chuť a odhodlanie. Robte to, čo vás baví a žiaci vám vašu snahu v pozitívnej spätnej väzbe vrátia.“

Cena ako poďakovanie

Ocenenie, ktoré založila spoločnosť PosAm je určené učiteľom matematiky, informatiky, chémie a fyziky za ich prínos k rozvoju mimoškolskej činnosti. „Mnohí z učiteľov, ale aj nepedagógov, ktorí sa na základných a stredných školách venujú mimoškolskej činnosti zasvätili svoj život odovzdávaniu vedomostí mladým ľuďom, pretože veria, že z nich môžu vyrásť budúci vedci a významné osobnosti. Cena Dionýza Ilkoviča vznikla ako poďakovanie, pocta aj povzbudenie ľuďom, ktorí pracujú v školstve v oblasti prírodných vied,“ vysvetľuje Marián Marek generálny riaditeľ spoločnosti PosAm.

Zvučné renomé za dva roky

Cena Dionýza Ilkoviča je mladým ocenením, ktoré sa však už po dvoch ročníkoch udomácnilo v školskom prostredí a získalo si meno. To je však podľa predsedu poroty Martina Plescha iba jeden splnený cieľ: „Ďalším krokom je rozšírenie partnerskej bázy tak, aby ocenenie nestálo na štedrosti a ochote jedinej firmy. Chceli by sme preto založiť nadáciu Dionýza Ilkoviča a budeme sa snažiť oslovovať potenciálnych partnerov tak, aby sme mohli našu činnosť rozvíjať dlhodobo.“ Dodáva tiež, že jedným z budúcich cieľov je aj podnietiť štát a verejnosť, aby sa o učiteľov a ich situáciu viac zaujímali. Podpora talentov v prírodných vedách zo strany štátu podľa neho stagnuje už viac ako dekádu a je potrebné, aby sa aj v tejto oblasti prístup zmenil.

Ocenenie nesie meno významného slovenského vedca

Dionýz Ilkovič v roku 1934 odvodil vzťah medzi polarografickým difúznym prúdom, koncentráciou roztoku a charakteristikami kvapkovej ortuťovej elektródy. Dnes je známy ako Ilkovičova rovnica.  Bol vtedy členom tímu držiteľa Nobelovej ceny Jaroslava Heyrovského. Profesor Dionýz Ilkovič bol nielen významný slovenský fyzik a vedec svetového formátu, ale tiež skvelý učiteľ, ktorého štýl vyučovania sa stal pre jeho študentov a kolegov legendárny.

Zdieľajte

späť hore